Koncert zacal skvelym akustickym zvukom gitary, nie s nadychom piezzo snimaca, nie s duniacimi basmi a uz vobec nie na hlasitosti, ktora nici usne bubienky - v plechovej steel arene zaznel nadherny dreveny zvuk kvalitneho nastroja. Vsetko zacalo presne tak co tento koncert si pytal. Atmosfera, zvuk, hudobne vykony - vsetko v symbioze a harmonii. Bubenik vacsinu konceru odohral s orchestralnymi palickami co vytvaralo celkovy zvuk kapely. Rytmus pulzoval, drzal napatie, groove, bol dynamicky a daval charakteristicky zivot Dylanovym pesnickam. Hrac na basu spolu s bubenikom tvorili jeden celok.
Na podiu stali dvaja gitaristi, ktori sa svojimi partami doplnali. Gitarista v lavej casti podia hral na akustickej gitare znacky Gibson, ktoru striedal s Gibson ES 335. Druhy gitarista striedal Gibson Les Paul s Fendrom Telecasterom a mal na starosti aj solove party. Na podiu mal svoje miesto a na celkovom vyraze kapely sa podielal aj hrac na havajsku gitaru. Bob Dylan nechal gitaru mimo podia a striedal svoje miesto za mikrofonom a za klavirom. Ustna harmonika a Bob idu stale dokopy a ako autor a zijuca legenda je stale ten, ktory inspiruje a kazdy kto ma moznost vidiet jeho koncert odchadza s nezabudnutelnym zazitkom. O kvalite zvuku, hry, dynamiky a citu hudobnikov je zbytocne sa bavit. S Bobom Dylanom nehraju zli hudobnici. Ani dobri. Ale ti najlepsi.
Pripájam aj krátku recenziu koncertu, napísanú veľmi slušne
http://topstar.noviny.sk/c/hudba/bob-dy ... pod-podiom